Konečne som si našiel čas, aby som čosi napísal o tohtoročnom heli-skiingu, samozrejme v Kanade. Tohoročná zimná sezóna nebola najlepšia nielen v Európe, ale ani v Kanade. Od roku 2001, kedy som sa presťahoval do Kanady, si niečo podobné nepamätám. V Kanade je zvykom, že takmer celý január a február tu sneží skoro každý deň a lyžovačka v prašane je fantastická. Tento rok bol veľmi špecifický a podľa historických dát s najslnečnejším januárom a februárom vôbec. Tí, čo radi lyžujú v prašane vedia, že slnko a prašan sa nemajú radi.
Počas tejto zimnej sezóny sa vytvorili veľmi nebezpečné vrstvy snehu a vodcovia to nemali ľahké s vyberaním terénov na lyžovanie. Túto sezónu som prevažne strávil v Európe, a tak som to všetko sledoval na diaľku cez internet. Heliskiing som mal naplánovaný na začiatok apríla, a tak som dúfal, že sa situácia dovtedy vylepší.
Po úspešnom absolvovaní posledného cyklu vzdelávania na horského vodcu som mal dva dni na prebalenie a vypratie vecí a nabral som smer Kanada. Odletel som o deň skôr ako Jano, Igor a Vlado aby som vybavil potrebné náležitosti pred naším plánovaným výletom.
Chalanov som vyzdvihol na letisku, odkiaľ sme si to nasmerovali na hokejový štadión, kde miestny Vancouver Canuks hral proti Phoenix Coyotes. Snažíme sa sledovať zápas, no únava po lete a časový posun spôsobujú, že sa nám sem-tam zatvárajú oči, a až po strelení gólu sa prebúdzam a nechápem, kde sa nachádzam. Vancouver vyhral 4-1 a zabezpečil si postup do play-off. Druhý deň ráno máme naplánovanú lyžovačku v olympijskom stredisku Whistler. Predpoveď nie je nič moc, no Igor pozrie na mňa a hovorí „ jak nič moc, to nevieš, že my keď ideme lyžovať, že počasie je stále super ?“. Počas dňa sa ukáže, že mal pravdu. Lyžovačka je super a ja ich vodím po zjazdovkách Blackcombu a Whistleru tak aby sme toho prešli čo najviac ako sa dá, keďže máme na to iba jeden deň. Samozrejme, že si nenecháme ujsť ani mužskú olympijskú zjazdovku a predstavujeme si, aká asi bola atmosféra počas olympiády.
Ďalší deň doobeda navštevujeme Antropologické múzeum a dozvedáme sa informácie o prvých obyvateľoch (Indiánoch) tejto nádhernej krajiny. V múzeu sú taktiež expozície z celého sveta. Jedna miestnosť je venovala keramike, kde Igor utrúsi „veď toto vyzerá ako keby to bolo zo Slovenska“. Keď sme prišli bližšie k tomu a prečítali si, že to pochádza zo 17. storočia a bolo to vyrobené v Spišskej Novej Vsi, ostávame v nemom úžase. Krásny pocit, že aj v Kanade sa môžu ľudia dozvedieť o Slovensku a to nie len prostredníctvom hokeja.
Poobede sa presúvame do Revelstoku. Cesta autom trvá asi 5,5 hodiny. Máme ešte jeden deň pred tým ako začneme heli-skiing, a tak ho využime na lyžovačku v miestnom stredisku, ktoré sa ešte iba buduje. Na moje prekvapenie snehu je tu málo. Niečo podobné som ešte nezažil, a to som tu strávil niekoľko zím.
Konečne prichádza sobota a to je deň, na ktorý sa Igor a Jano tešia od minulej zimy, keďže veľmi dobre vedia, čo ich čaká. Vlado je tu prvý krát, takže ešte nevie do čoho ide. Cesta autom z Revelstoku na heliport, odkiaľ odletíme na chatu, trvá autom asi 1,5 hodiny. Na parkovisku sa stretávame s Katkou, ktorá priletela iba na heli-skiing a tak sme v kompletnom zložení.
Čaká nás týždeň lyžovačky, všetci dúfame že v prašane, atmosféra je výborná, pretože sa všetci veľmi tešíme. Podmienky tento rok sú veľmi tricky, a tak vodcovia vyberajú konzervatívne terény, keďže je vyhlásený tretí stupeň lavínovej stupnice. Lyžujeme v miernejších terénoch a lyžovačka je fantastická. Ešte nikdy som nezažil v apríli takýto prachový sneh. Mám pocit, že je február – úžasný pocit, ktorý sa ťažko opisuje, a ktorý treba zažiť na vlastnej koži.
V takomto duchu to pokračuje celých 7 dní, neuveriteľné, predposledný deň je úžasný – sneh nemá chybu, všetci majú úsmev na tvarí a vychutnávajú si túto nádheru. Večer je úžasné sledovať tie úsmevy a spokojnosť na tvárach ľudí na chate pri pohári vína a vynikajúcom jedle, ako si rozprávajú zážitky z dnešného dna. Pri poslednej jazde vidno, ako sa vytráca úsmev z tvárí ľudí a pomaličky začínajú premýšľať nad realitou a uvedomujú si, že to všetko konci a začína sa realita života. Väčšina z nich sa už teraz teší na budúcu sezónu a na ďalšie zážitky. Pre Katku to znamená takmer koniec výletu, ešte nejaký shopping v Calgary a poď ho do reality na Slovensko. Náš nabitý program pokračuje ďalej cestou do Las Vegas a Los Angeles. Las Vagas je mesto, ktoré Vám po príchode prvý krát vyráža dych. Je to mesto plné energie a zážitkov. Hneď večer po prílete sa ideme prejsť po hlavnej ulici Strip a vo večerných hodinách navštívime predstavenie Cirque Du Soleil, pri ktorom človek v nemom úžase a bez slov sleduje celú show a je mu smutno, že po 1,5 hodine to nádherné predstavenie končí. Pre mňa osobne to bol zážitok na celý život. Ďalší deň si nenecháme ujsť prelet ponad Grand Canyon, škoda len, že počasie nie je lepšie. Náš výlet sa blíži ku koncu a pred nami je posledný bod programu, a to cesta autom do Los Angeles, kde navštívime Hollywood, Long Beach a Santa Monicu. Ďalší deň ráno sa rozlúčim s Igorom, Janom a Vladom a každý z nás ideme vlastnou cestou. Chalani domov na Slovensko a ja späť do Vancouveru, kde hneď večer priletia ďalší kamoši Maťo a Marek, s ktorými mám naplánovaný skialpový trip pod Mt. Waddington. Ale o tom sa dočítate viac v ďalšom článku.
Ašpirant na horského vodcu Miki Knižka
Video z akcie